2. Kapitola...Noc premení.

Greenhills 1841/ Londýn

Sedela som pri večeri a pozorovala ho ako sa snaží jesť ľudskú stravu aj keď mu nechuti.

„Nemusíte stolovať iba kvôli mne.“ Povedala som. On sa na mňa pozrel.

„Toho mäsa ste sa ani nedotkli...Vám nechuti?“ Opýtal sa ma. Mala som už všetkého dosť a aj jeho. Za celý ten čas ma držal pri, sebe bola som iba na pohrebe svojho otca a to po jeho boku. Mohla som sa pohybovať iba po zámku alebo po okolí.

„Ja nechcem jesť...Chcem isť do mesta.“ Povedala som. On sa nahneval.

„Už som vám povedal že je to nebezpečne. Žijete so mnou a lovci si budu myslieť že ste ako ja.

„Radšej budem mŕtva ako s vami.“ Povedala som a išla som od stola. On ma zdrapil za lakeť.

„Správate sa ako rozmaznane dieťa. Stále mi nedokážete odpustiť ani po tak dlhom čase?“

„Môžete sa snažiť ako len chcete, stolovať každý večer, nosiť mi kvety a dráhe šperky aj tak vás nenávidím.“ Povedala som a on zostal stať a nepovedal ani slovo. To čo som mu povedala bolo krute ale nedával mi na vyber. Keby mi dal viac voľnosti, kto vie možno by to bolo inak. Zavrela som sa do svojej komnaty a už som sa s nim nerozprávala. Keďže som večeru nezjedla, hlad ma vyhnal v noci z postele. Vybrala som sa do kuchyne tam som stretla Victora, ktorý pil slúžke z ruky krv. Keď ma zbadal, hneď ju pustil.

„Ospravedlňujem sa nechcela som rušiť,“ On ju pustil a pristúpil ku mne.

„Hrdosť sa nevypláca však?“

„Nájde sa tu niečo pre mňa?“ Opýtala som sa ho. On sa zasmial a do ruky mi dal jablko.

„Ďakujem...“ Povedala som.

„Nemala by si byť tak tvrdá. Ja viem že ti ublížil ale snaží sa to napraviť.“Povedal.

Ráno som sa pozrela z okna a on sa lúčil s bratom ktorý odchádzal preč z mesta. Obliekla som sa a išla som dole do predsiene.

„Dobre ráno Rose...Chcel by som vám niečo ukázať.“ Povedal a zobral ma za ruku. Zaviedol ma do záhrady kde kedysi bola pustina ale teraz, záhon červených ruži.

„To je nádhera...“Povedala som a po prvý krát, som sa na neho usmiala.

„čo mám urobiť aby sa váš vzťah ku mne zmenil?“ Opýtal sa ma.

„Mohli by sme začať najskôr svadbou.“ Navrhla som. On ma pohladil po tvári.

„Uvedomujete si že ak sa vezmeme, budeme v spoločnej komnate každú noc.“

„Ja viem...“ Povedala som a pobozkala som ho na líce. Neboli to ruže čo ma presvedčili ale to ako sa ku mne správal aj keď som ho odmietala. Svadba bola rýchla ale ako z rozprávky. Po celu tu dobu sa ma ani nedotkol. Spala som sama vo svojej komnate ale teraz som mala za povinnosť, sním zdieľať spoločnú postel. Vošiel dnu a ja som si vyzliekla šaty. On sa postavil za mňa a rozšnuroval korzet. Vyzliekla som si ich a zostala som iba v nočnej košeli. Bola som tak nervózna a on tiež. Stali sme pred sebou a pozeral sa na mňa.

„Ja neviem čo mam robiť.“ Povedala som tichým hlasom. Jemne ma pohladil po krku a ramene. Priblížil sa ku mne a jemne sa svojimi permy dotkol tých mojich. Bolo to také nežne že som tužila viac po vzrušujúcejšom bozku.

Odhrnul mi vlasy a pobozkal na krk. Usmiala som sa a vydýchla si. Vedela som čoho je schopný aké zviera v sebe ukrýva. Ale teraz bol opatrný.

„Tak dlho som čakal na tuto chvíľu,“ Položila som mu prst na pery a potom som ho pobozkala. Bola to čarovná svadobná noc. Ráno som sa zobudila a on pri mne už neležal. Pozrela som sa s balkónu a zbadala som ho ako pobehuje po dvore a hovorí slúžke nech natrhá kvety pre mňa. Zišla som dole k nemu.

„Nie Rose...Chcel som ťa prekvapiť, ešte si mala spať.“ Povedal a bol tak šťastný že som sa musela usmievať tiež. Pobozkal ma a dal kyticu ruži.

„Mohla by som zájsť na hrob svojho otca.“ Odvážne som sa opýtala. Netváril sa nadšene.

„Neviem či je to dobrý nápad. Pôjde s tebou Johan.“ Povedal.

„Chcela by som ísť sama? Prosím. Dám si pozor sľubujem.“ Povedala som a pohladila po tvári.

„Odvezie ťa do mesta a potom po teba príde. Robím to iba preto aby si si nemyslela že si tu väznená. Ak ti budu chcieť ublížiť, ja ti nepomôžem.“

„Ďakujem...“ Povedala som a utekala som sa pripraviť. Otcovi som priniesla kvety a povedala som mu všetko čo som mala na srdci.

„Myslím si že si mi vybral dobre a ja som šťastná tak ako si povedal. Stará sa o mňa a nikdy by mi neublížil, myslím si že moje srdce naplnil láskou.“ Povedala som a položila som kvety na hrob.

Prešla som sa ešte po meste a zrazu ma James stiahol do uličky. Držal ma za boky a oprel o múr.

„Čo to robíš? Pustí ma.“ Bránila som sa.

„Si to ešte ty alebo si taká ako on?“

„Nie som upír ak na to myslíš. Mal by si to vedieť ak si lovec.“

„Ja ťa stále milujem, nevracaj sa späť k nemu prosím Rose.“ Povedal a pobozkal ma. Jedine na čo som v tej chvíli myslela, bolo že nás videl môj už manžel a zabije mňa aj jeho.

„Zabudni na mňa...Ja ho neopustím.“ Povedala som a utekala som preč.

Keď som dorazila domov, on už na mňa čakal. Pozdravila som ho a pobozkala a to som robiť nemala. Chytil ma za krk a pozrel sa na mňa nahnevaným pohľadom.

„Na to si chcela ísť do mesta aby si sa s nim bozkávala a robila neviem čo?“ Povedal a pustil ma.

„Ja som to nechcela prisahám.“ Povedala som ale v jeho predstavách to vyzeralo asi inak.

„Ja už nevládzem Rose...Som hlupák keď som si myslel že by si ma mohla niekedy milovať,“ Rozbehol sa preč a popri ceste ho zastavila slúžka, že večera je už na stole a on ju schmatol a zabil.

„Nie ...Prečo to robíš?“ Skríkla som.

„Máš ju na svedomí...“ Povedal a buchol s dvermi.

Dlhu dobu sa nevracal domov a ja som začala mať strach. Nemohla som zaspať tak som sa išla pozrieť či sa už vrátil . Všade bolo ticho a prázdno. V krbu horel oheň a tak som sa rozhodla že sa trošku ohrejem. Prehodila som cez seba dlhu šálu a postavila som sa k nemu bližšie. Zacítila som že za mnou niekto stoji.

„Už som sa bála že sa nevrátiš.“ Povedala som a až potom som sa otočila. Stal tam James.

„Môžeš sa báť ďalej, on sa nevráti.“ Povedal.

„Čo si mu urobil?“ Opýtala som sa ho ale on mi neodpovedal. Tak ako predtým som si nevedela predstaviť žiť s nim, tak teraz som nevedela ako budem bez neho. James nastrčil ruku ku mne.

„Pod so mnou budeš voľna.“ Povedal. Tak dlho som čakala na tuto chvíľu a teraz keď to prišlo, nevedela som čo mam robiť. Williamovi by to zlomilo srdce keby som ho opustila a to som už nechcela. Pozrela som na jeho ruku a chcela som mu podať tu moju ale potom som ju stiahla späť.

„Si nim úplne poblúznenia...Určite na teba použil nejaké svoje schopnosti.“ Povedal a chytil ma za ramena.

„Dám ti jednu otázku James. Ak by som teraz bola Upír, stále by si ma chcel a miloval?“ Opýtala som sa. On odstúpil na stranu a otočil sa mi chrbtom. Chvíľu bol ticho a potom sa znova otočil ku mne.

„Ale ty nie si upír...Si stále moja sládka Rose.“ Povedal a to ma presvedčilo o tom že ak by som nebola taká akú ma chce on, inú by ma neprijal.

„Ale čo ak by som bola? Ja chcem počuť odpoveď.“ Naliehala som aj keď som tušila čo povie.

„Ja som lovec, ja ich zabíjam nie milujem.“ Povedal a v tej chvíli som mala jasno.

„Odíď James a už sa nikdy nevracaj...Ja patrím inému mužovi a budem stať pri ňom.“ Povedala som.

„Ak nebudeš moja tak ani jeho.“ Povedal a silno ma objal. Potom som už iba pocítila silnú bolesť a keď ma pustil moja nočná košeľa bola od krvi. Položil ma na pohovku.

„Mohli sme byť spolu tak šťastný Rose.“ Zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na čelo. Odišiel a ja som tam zostala sama. Keď som si predstavovala svoju smrť, tak som sa videla ako starena. Ležím na posteli a okolo mňa vnúčatá a moje deti. To že vykrvácam to mi ani nenapadlo. Keď sa objavil William, tak som ani nevedela či je to skutočnosť alebo iba moja predstava.

„Rose nie...“ Zvolal s bolesťou v hlase. Zdvihol ma a objal moje bezvládne studené telo. Plakal nad mojim krkom a ani ho nenapadlo zahryznúť sa.

„Urob to ...Napi sa viem že to chceš.“ Povedala som tichým hlasom. On sa na mňa pozrel.

„Ani nevieš čo odo mňa žiadaš“ Povedal.

„Chcem byť s tebou.“ Keď to počul, urobil to a okúsil moju krv po ktorej tužil od prvej chvíle.

Jeden mi život vzal a ten druhy mi ho dal. Čakal ma temný a večný život plný krvi a utrpenia. Už som to nebola ja ale zabijacké monštrum, v ľudí som nevidela to čo predtým iba potravu. Mestom Greenhills nastali zvláštne úmrtia ktoré si ľudia nevedeli vysvetliť. Lovcov bolo čoraz viac a upírov dvakrát toľko. Boli dva druhy netopieri mutant ktorý sa menili ako chcel a taký ako ja, ktorý mali silu a rýchlosti ale zabiť nás mohol drevený kôl do srdca, striebro a divoká ruža. Bol to kvet ktorý si ľudia čoraz viac sadili blízko svojich príbytkov. Na ochranu pred nami. Netušili že proti mutantom nemajú šancu, lebo nikto nevedel ani rodina Caldwell čo ich skutočnosti záhuby. Ani ja som to netušila aj keď som s jedným z nich žila. Po roku som zistila že aj keď sme boli obaja mŕtvy splodili sme nový život. Boli sme vo vojne a William aby ma ochránil, musel bojovať skoro každý deň aj noc. Už som prestala dúfať v pokoj a šťastie. Ráz keď sa vrátil domov, zbadal ma ako stojím v záhrade a sledujem východ slnka.

„Je ich stále viac...James sa nevzdá, aj niektorý upíri sa s nim spolčili.“ Povedal a pohladil po tvári.

„Poďme preč , niekam kde nás nenájdu.“ Povedala som a chytila za košeľu.

„Si pred pôrodom, nie je rozumne niekam ísť.“ Povedal a zobral ma za ruku. Išli sme do pracovne a ukázal mi aké si papiere.

„Tu je všetko Rose...Cela tvoja a nášho dieťatá budúcnosť. Ak sa mi niečo stane si zabezpečená na dosť dlho.“

„Ale ja nemôžem manipulovať s majetkom.“

„Teraz už áno. Všetko je tvoje aj majetok tvojho otca. Pôjdeš do Londýna a potom ešte ďalej. Sľub mi to“ Povedal a chytil ma za ruky.

„Ale tebe sa nič nestane...Si silný a nesmrteľní.“ Povedala som ale on mal pochybnosti.

Večer sa dieťa rozhodlo že príde na svet. Boli to ukrutne bolesti, ktoré nemali konca. Ležala som na posteli a kričala som pri každej kontrakcii. Brána sa zrútila a do zámku vošli obávaný lovci na čele s Jamesom. Videla som Williamov pohľad plný strachu a ľútosti. Pustil mi ruku a išiel ma znova brániť. Počula som iba výkriky a potom nastalo ticho a zámkom sa rozľahol detsky plač. Bol tak krásny, jeho modré oči sa mi navždy zaryli do pamäti.

„Vitaj na svete Jack...“ Povedala som a pobozkala na čelo. Privinula som si ho k sebe a dnu vošiel William.

„Musíš utiecť...“ Povedal a padol na zem, začal akoby kamenieť. Prišiel James a v ruke držal strieborný meč. Schmatol môjho syna a odtrhol ho z môjho naručia. Chcela som ho zachrániť ale zastavil ma divokou rúžov. Nemohla som sa k nim priblížiť.

„Ďalší potomok zla, dieťa diabla.“ Povedal. Z oči mi padali slzy bolesti matky.

„Nie...!“ Skríkla som a on mu odťal hlavu. Bezcitné a bez kúska ľudskosti. Keď sa priblížil ku mne a prešiel cez ochrany kruh, konala som ako šelma ktorej práve zabili mlada. Chytila som ho za hlavu a odhryzla som mu pol krku. Padol na zem cely zakrvavený a mne zostala iba ta trpkosť v ústach. Tela som dala do hrobky a ja som urobila to čo som sľúbila odišla som z mesta.